5.4.1912
František Gibala sa narodil sa Krajnej Poľane na severe východného Slovenska poľským rodičom Izodorovi Gibalovi a Anne Uliašovej. Má dvoch starších súrodencov, sestru a brata.

1914 – 1928
Stráca otca, ktorý narukoval do I. svetovej vojny, kde pri Mazurských jazerách zahynul.
Matka zostáva sama s troma malými deťmi. Rodina sa niekoľkokrát sťahuje. Ľudovú školu začína navštevovať v Bodružali a končí v Klátovej Novej Vsi, meštianku absolvuje v Prešove.

1928 – 1932
Získava štipendiom, ktoré mu umožní absolvovať Štátnu priemyselnej škole kameňosochársku v Hořiciach v Podkrkonoší.

„Nepočítal som vtedy, že táto cesta cez hořickú školu povedie ma k umeniu, keďže táto škola učí sochárskemu remeslu, čo mojím vtedajším nevykryštalizovaným sklonom vyhovovalo“, povedal neskôr F. Gibala.

Privyrába si prácou v kameňolome, výrazne sa mu zhoršuje zdravotný stav, ochorie na tuberkulózu a na rok je nútený prerušiť štúdium.
Vytvára prvé komorné sochárske diela, dostáva prvé súkromné zákazky.
Ukončením školy získava remeslo, ktoré ho neskôr bude niekoľko rokov živiť.

1933 – 1937
Študuje na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Bedřicha Kafku na oddelení monumentálneho sochárstva.
Získava prvú verejnú zákazku: víťazí v celoštátnej súťaži na pomník Andreja Kmeťa v Banskej Štiavnici.

F. Gibala na to spomínal: „Išlo mi len o konfrontáciu mojej práce s návrhmi ostatných sochárov. Súťažný návrh a portrét som urobil v malom ateliéry v Prešove. Keďže o tom, že by som mohol vyhrať sa mi ani nesnívalo, doručený list, ktorý som dostal z Banskej Štiavnice, ležal niekoľko dní neotvorený na mojom stolíku v Prahe. Najmä pochybnosti, aby ma nevyzvali odniesť si svoj návrh domov na vlastné náklady. Okrem smrti ma už nič nemôže prekvapiť tak ako oznámenie, že návrh bol odmenený II. cenou, pričom I. neudelili. Po splnení podmienok v užšom kole som získal objednávku a pamätník realizoval. Už samotný fakt, že práca vyšla zo súťaže víťazne, bol pre mňa veľkou morálnou posilou.“

Je prijatý do Spolku slovenských umelcov v Prahe, na základe odporúčania Martina Benku, jeho predsedu. Na podnet Jána Smreka začína používať meno Fraňo.
Začína sa venovať téme kráse ženského tela, počas aktívneho života vytvorí celý rad mramorových aktov.

1938
Absolvuje niekoľkotýždňové umelecké pobytu v Paríži a Drážďanoch.
Vytvára monumentálnu 4metrovú sochu Milana Rastislava Štefánika pre mesto Trebišov.
Jeho diela sa dostali na výstavy slovenského umenia v New Yorku a Moskve.

1939
Udalosti predchádzajúce rozdeleniu Československa donúti odísť slovenských umelcov z Prahy na Slovensko.
Krátko pôsobí v Prešove na Štátnej priemyselnej škole staviteľskej.

1940 – 1947
Natrvalo sa sťahuje do Bratislavy, berie so sebou aj matku.
Otvára si kamenársku dielňu, ktorá mu prináša obživu v čase, keď nepracuje na verejných zákazkách.
Pre mesto Nitru robí súsošie Cyrila a Metoda, pre Prešov vyvára monumentálne sochy 4 sochy: Zákon, Justícia, Leto, Zima a pre Levoču pamätník Ľudovíta Štúra.
Venuje sakrálnej tvorbe.

1948 – 1949
Štát znárodňuje jeho kamenársku dielňu, definitívne sa venuje len sochárskemu umeniu.
Spoluzakladá Zväz slovenských výtvarných umelcov.
Stavia rodinný dom s ateliérom v Bratislave na Patrónke, kde žije s matkou, manželkou a 4 deťmi.

1950 – 1960
Vytvára významné portrétne diela slovenských dejateľov a výtvarníkov, vyhýba sa vytváraniu búst štátnikov.
Vytvára pamätníky pre vypálené a vyvraždené obce Zlatú Baňu a Tokajík, s hlavným motívom ženy, nesúcej bremeno utrpenia vojny.
V roku 1960 získava Čestné uznanie v celoštátne v súťaži k 15. výročiu obnovenia Československa. Zároveň jeho 10 rokov staré dielo Janka Kráľa víťazí v súťaži o vytvorenie pamätníka v najznámejšom bratislavskom sade, Sade Janka Kráľa.

1961 – 1971
Ako slobodný umelec sa zapája do prác v Zväze slovenských výtvarných umelcov.
Vytvára posledné monumentálne diela, z ktorých najvýznamnejšie sú pomníky Janka Kráľa a  Samuela Mikovínyho v Bratislave, Sladovník v Topolčanoch a Siluety nočných postáv v Trenčíne.

1972
K 60. narodeninám dostáva titul Zaslúžilý umelec, napriek tomu, že nikdy nebol členom Komunistickej strany. Je o ňom natočený dokumentárny film.
Vracia sa k medailérskej práci.

gibala

1977
Vydavateľstvo Pallas vydáva knihu o jeho celoživotnej práci autorky Viery Budskej.

8.9.1987
Vo veku 75 rokov zomiera v Bratislave.

Aj po jeho smrti sú jeho diela vystavované na rôznych výstavách, samostatné výstavy mal v rokoch 1999 a 2010 v Trebišove, v roku 2009 v Michalovciach a v roku 2012 v Prešove (venovaná k 100. výročiu narodenia).